Červený Kláštor je obec na severovýchode Slovenska, ktorá leží v lone nádhernej prírody pohoria Pieniny. Svoj názov dostala podľa kláštora kartuziánskych mníchov, pretože jeho budovy mali strechy vykladané výrazne červenými škridlami. Rozprávala nám o tom lektorka, ktorá nás sprevádzala veľkým komplexom kláštorných budov, záhrad, kaplniek… V Červenom Kláštore sme totiž boli na relaxačno – vzdelávacom výlete koncom mája. Piataci, šiestaci, siedmaci a ôsmaci VIN, dokopy takmer pol stovky duší. Počas troch nádherných dní sme stihli vidieť, počuť, ovoňať a ochutnať, skrátka spoznať a zažiť toľko nových vecí a dobrodružstiev, koľko by nám v škole trvalo aj tri týždne.
Aby sme nestrácali ani minútu, hneď v prvý deň sme navštívili severných susedov. Len pár kilometrov za hranicami sa nachádza malebné jazero so starobylým hradom Niedzica, a tak sme neváhali a všetko si obzreli zblízka. Najskôr plavba výletnou loďou po jazere. Vietor nám príjemne schladil rozpálené tváre, keď sme na palube obdivovali slnkom zaliate brehy obľúbenej turistickej destinácie. Hrad, ktorý sa zrkadlil v čistučkej vode, sme „dobyli“ vzápätí. Veľmi milá sprievodkyňa nám výklad predniesla v poľštine, no všetkému sme bez problémov rozumeli, pretože nám pani učiteľky tie najťažšie slová preložili. Z hradu sme ešte zamierili do parku miniatúr, v ktorom sa nachádzalo množstvo chrámov, hradov a zámkov z celého sveta, ktoré, hoci mali veľkosť len zlomkovú (okolo 1,5m výšku), boli vypracované s majstrovskou precíznosťou a zmyslom pre detail.
Druhý deň bol ešte krajší. So švárnymi Goralmi sme na pltiach splavovali rieku Dunajec, ktorá tvorí hranicu medzi Slovenskom a Poľskom. Skúsení pltníci nám z tradičných drevených plavidiel poukazovali skvosty divokej prírody, skaly a úžiny, čierne i biele bociany a ich hniezda i miesta, ktoré kedysi pôvodným prepravcom dreva dolu riekou narobili najväčšie vrásky na čele. Plavbu nám navyše okorenili štipľavými i zábavnými historkami, čo celé dobrodružstvo spravilo nezabudnuteľným. Ceniac si každú minútu výletu, hneď z pltí sme zamierili do spomínaného kláštora, ktorý ešte i dnes dýcha ponurou atmosférou stredoveku. Stále nám však nebolo dosť. Po výbornom obede nás pán šofér zaviezol do Starej Ľubovne, takže sme mali možnosť preskúmať tamojší stredoveký hrad a tesne pod ním i prekrásny Skanzen slovenskej dediny s expozíciami typických slovenských chalúpok a dreveničiek, v ktorých boli inštalované expozície tradičných výjavov zo života dedinských ľudí i sviatočných osláv. Videli sme tak vianočnú chalúpku, veľkonočnú chalúpku, svadobnú i pohrebnú, dielňu kováča, drotára, rezbára, včelára, tkáča i učiteľa, ktorý býval priamo v „školičke“. Najkrajší však bol prekrásne zdobený pravoslávny drevený kostolík, ktorý službám božím slúži dodnes.
Na tretí deň sme už museli ísť domov, no návrat do Nitry sme ešte na chvíľu odložili. Chceli sme „vidieť Slovensko zhora“. V Tatrách sme odbočili k Bachledovej doline, aby sme sa mohli prejsť po „Chodníku v korunách stromov“. Bol vysoký, drevený, veľkolepý a na svojom konci mal vysokánsku vežu, z ktorej bol „vidieť koniec sveta“. Keď sme na ňu vyšli, prekvapila náš hrubá čierna sieť, ktorá tvorila výplň medzi stočenými cestičkami veže. Tých odvážnych lákala na adrenalínový krok do prázdna, tých menej odvážnych držala v bezpečnej vzdialenosti, no všetkých fascinovala. Veža bola naším posledným zážitkom. Už len strmý lesný chodník späť k autobusu a naša dobrodružná expedícia sa stala krásnou spomienkou. Krásnou a nezabudnuteľnou.
